Pain-posting (fear, anger, desperation... etc.)

Jednoducho sa bojím že ak sa zmením, čo i len k lepšiemu, potom nespoznam sám seba. Je to hlúpa myšlienka, ale neviem sa jej zbaviť. Ak sa zmením, kto som potom bol na začiatku? Ak je osobnosť len spôsob ako nás klame ego, potom prečo sa tým, alebo zmenou, vôbec zaoberať.

Čo ak som v skutočnosti to čo nenávidím. Potom prečo som si nahovárať všetky tieto veci? Ak mozog nevie čo je realita, potom prečo sa vôbec v niečo snažiť.

Keď budem žiť len pre seba, nemôžem zabrániť, aby som nezačal ľudí manipulovať. Nemám žiadne oporné body, od ktorých by som ani zmenu samotnú mohol odraziť. - je to, akoby si sa snažil vytvoriť hmotu takmer z ničoho.

Je to ako s E=mc² - už radšej ani neskusas, pretože tá unavuje zisťovať prečo to robíš. Pre seba, druhých, spoločnosť, z nudy, zvedavosti?

Čo ak nechcem. Čo ak toto je fajn a jednoducho nie som typ človeka, ktorý sa chce predierať medzi ostatných? No bojím sa toho, že to vlastne chcem, alebo sa bojím tejto mojej samotnej súčasti - niekto, kto by šiel aj cez mŕtvoly, aby mu ostatní dali pokoj alebo to čo chce.

Bál si sa sám seba tak veľmi, že radšej by si konečne vybuchol ako pracne pracovať na niečom, čo vlastne ani nevieš prečo a čo robíš?

Radšej by si vykričať celej spoločnosti aká je pokrytecká, než niečo urobiť - pretože sa bojíš následkov. Je tak ťažké kontrolovať sám seba. Tak únavné. Nevieš ani prečo to robíš. Nechceš ubližovať, no ak ostatní môžu, ale je to tvoja chyba že sa necháš (vytočiť), čo potom?

Ale nie. To je úplne normálne. Pretože spoločnosť takto funguje. Nemôžeš nič, všetko je zlé, zakázané, tabu.

Ak pedofíliu bude sexualita alebo ak strach bude oslavovaný, potom je jedno co urobíš, väčšina bude mať pravdu, nech aj všetko bude ukazovať na to že ju nemajú.

Perverzita postmodernizmu. Žiadne hodnoty, všetko je relatívne. Kontroluje všetko. Seba, okolie, planétu, ulicu. Nie je nič ľahšie ako robiť obete z ľudí, čo len chcú poznať pravdu. Pretože ešte nepočuli o Patentem na pravdu. Ak je realita len konstrukt v našich hlavách, potom prečo pravdu potrebujeme? Ach, mi-lu-jem to tu (sarkazmus)...

 

[雨、Some_porcupine、 逃げ出した後]

Bojím sa, že ak by som bol "normálny/ako ostatní", potom by som bol zlý. Použil by som, vedome či ne/podvedome ľudí na svoje ciele, vodil ich aby robili čokoľvek. A toho, že cesta do pekla je dlážděná dobrými úmyslami. Proste, že so sebavedomím bude zo mňa vypočítavy zmrd čo bude mať 10-bodovy plán, ako sa pomstiť tým z minulosti, a predstieral že som kto nie som. Snáď to časť mňa niekde vzadu zvažuje. Aj keď tak veľmi neznášam pretvárku. Čo ak je to však jedno, jediná možnosť ako uspieť, získať čo chcem - aj keď vlastne, neviem čo chcem. Možno len mať moc a pravdu, možno varovat ľudí pred tým, čo sa môže stať, ak sa zdajú slobody pre bezpečnosť. Nechcem byť jediným kto to vidí. Aj tak "ja" neexistuje, je to len cesta akou mozog chráni sám seba - Za každú cenu. Prečo potom si myslí, že zostať na jednom mieste, v jednom názore, je lepšie, než sa (ne) obávať, že sa zmením? (Aj, si to ty, Newton?)